Dějiny Ukrajiny Hostička, Zylinskij

Doporučuje produkt

Za tuto knihu jsem rád.

Doporučuje produkt

Vzhledem k tomu, že nás ve školní výuce o historii této oblasti značně ochudili, vítám možnost, pročíst si dějiny Ukrajiny a národů, které do této oblasti spadaly a spadají.
Zpracování se mi líbí.

Doporučuje produkt

Dobrý přehled hisorie země.

Doporučuje produkt

Manžel je moc spokojen.

Nedoporučuje produkt

Vaša otčina stala sa značne krajšia od času, kedy ste sa zbavili ? z našej iniciatívy, musím povedať ? tých obyvateľov, ktorí tak často boli špinavou škvrnou na dobrom mene Východného Haliča, teda Židov (…). Viem, že keby som Vám rozkázal zlikvidovať Poliakov (…) dal by som vám privolenie na vykonanie toho, po čom aj tak túžite.” – Heinrich Himmler dôstojníkom Divízie SS-Galizien.

Na trhu sa objavila kniha “Dejiny Ukrajiny” autorov Paula Roberta Magocsieho, Jana Rychlíka a Bohdana Zylinskieho. Medzi 560 stranami knihy autori spomínajú “volyňský masaker” na jednej jedinej strane.

Pokiaľ majú nadísť časy, v ktorých Druhá svetová vojna bude opisovaná ako vojna nemecko-židovská a vzbura vo varšavskom gette ako “neadekvátne tvrdá reakcia” Židov voči Nemcom, tak táto kniha tieto časy začína.

Obdobie druhej svetovej vojny pre Ukrajincov popísané veľmi zhovievavo. Podľa aktuálne moderného prístupu, autori vyzdvihujú boje Ukrajinských jednotiek UPA so sovietmi a Nemcami a v duchu “a iní tiež zabíjali” relativizujú genocídu Židov a Poliakov, ktorú vykonali nielen tieto jednotky, ale aj obyčajní Ukrajinci.

Na strane 328 je napísané “Ukrajinské obyvateľstvo východného Haliča a Ukrajiny sa na počudovanie poľských úradov chovalo k poľskému štátu celkom lojálne”. Už 1. septembra roku 1939 dochádza k prvým vraždám napríklad v dedine Smerdyń susedia Ukrajinci zabili poľského učiteľa (30 r.), jeho brata (15 r), a náhodného Ukrajinca, ktorý u neho prespával.

Celkovo v septembri roku 1939 Ukrajinci spáchali 200 ? 300 útokov obzvlášť na bezbranné civilné obyvateľstvo a Poľských vojakov. Ešte pred príchodom sovietskej armády len v piatich okresoch Malopoľska Ukrajinci zabili 2000 utečencov, na Wolyni 1000[i], ale tie obete sú pre autorov knihy “vybavovaním si účtov s miestnymi Poliakmi” – viď stranu 328!

Charakter tých vrážd už vtedy vykazoval znaky etnickej čistky ale to bola len predohra pre vraždiaci ukrajinský orchester, ktorý mal pred sebou noty písané ?integrálnym nacionalizmom?. Zatiaľ ešte len ladili svoje nástroje.

O období popisujúcom útok Nemecka na SSSR autori na str. 338 napísali: “V mestách a obciach ustanovovali vlastnú správu, vytvárali jednotky ukrajinskej milície. Tieto milície sa stály čiernou škvrnou ukrajinského hnutia: na mnohá miestach zabíjali komunistov, predsedov kolchozov, predstaviteľov miestnej sovietskej správy, ale tiež obyčajných Poliakov a Židov?.

Pozrime sa jeden príklad takej “čiernej škvrny”: Turczyn. Noc zo 6. na 7. júla, ukrajinskí policajti ozbrojení sekerami, nožmi a doskami s nabitými klincami, vraždili a kaličili židov. Zavraždili ich 60, 10 zomrelo potom v dôsledku zranení[ii]. A také veci sa diali prakticky všade kde žili Židia, ktorí boli v dosahu Ukrajincov. Autori ale (v súlade s aktuálnym európsko-unijným pravidlom, že keď o Ukrajincoch tak len v dobrom a keď sa nedá v dobrom, tak treba nájsť spolupáchateľa) hneď za hore uvedeným citátom dodajú: “Na druhej strane treba povedať, že sovietske orgány postupovali s nemenšou krutosťou a rovnako bez úcty k ľudskému životu.” Ale čo s tým majú tí povraždení Židia a Poliaci?

O likvidácii Židov na strane 345 autori napísali:” … genocída židovského obyvateľstva prebiehala v Haliči tak isto neúprosne ako v Ríšskom Komisariáte Ukrajina. Rozdiel bol ten, že tí Židia boli väčšinou posielaní do koncentračných táborov.” Ako potom boli likvidovaní Židia, ktorí neboli posielaní do koncentračných táborov?

Rukami ukrajinskej pomocnej polície a ukrajinských sedliakov. Dialo sa ta s výnimočnou beštialitou a v pomerne krátkom čase. Väčšina Židov ani nestihla ujsť do gett, ukrajinskí sedliaci ich lovili po dedinách a zabíjali, hádžuc ich potom do vykopaných jám. To Ukrajinci, hneď po Nemcoch, konfiškovali ich majetky.

Autori aj tu snažia sa relativizovať vinu Ukrajincov na vraždení Židov hľadajúc spolupáchateľa a v tomto prípade ho našli v “Poľskej pomocnej polícii” a “Poľských nacionalistických útvaroch NSZ”, ktoré sa podľa autorov podieľali na prenasledovaní.

Áno. Poľska pomocná polícia sa určite zúčastňovala na sústreďovaní židov a NSZ nemal židov v láske. Ale rád by som si prečítal nejaký príbeh o plánovom vyvražďovaní a mučení celých židovských obci týmito útvarmi tak, ako to robila ukrajinská polícia a ukrajinskí občania.

Za zmienku stojí tiež fakt, že pomer Nemcov a Ukrajincov v strážnych službách gett bol 1 ku 10. A tiež to, že po vyprázdnení tých gett Ukrajinsky Centrálny Komitét poožadoval od Nemcov aby v tých gettách umiestnili Poliakov…[iii]

Nakoľko autori uvádzajú počty zavraždených či deportovaných Židov, lebo tú genocídu zapríčinili Nemci, takže je možné uviesť rozsah “škôd”. Ale v prípade “volynského masakra” sú veľmi tajomní. Počet obetí volynského masakra je ťažké spresniť, pretože Ukrajinci sa o tom snažia mlčať a Poliaci (až na výnimky) v zaujme dobrých susedských vzťahov a strachu z údajnej ruskej hrozby, sa snažia nejatriť rany.

Na Volyni podľa monumentálnej prace ?Władysław Siemaszko, Ewa Siamaszko, Ludobójstwo dokonane przez nacjinalistów ukrajińskich na ludności polskiej Wołynia 1939-1945? je počet obetí samotného ?Volyňského masakra? 50 000 ? 60 000, k tomu je ale treba pripočítať vraždy Poliakov vo vojvodstvách:

Lubelske 14 000 – 15 000

Lvovske 40 000

Poleske 3 000 – 7 000

Stanislavovske 40 000 – 50 000

Tarnopolske 40 000 – 50 000

Spolu je počet obetí v rozsahu 179 000 – 234 000. (Iní historici udávajú číslo 100 000, ale nájdeme aj číslo 850 000. O týchto údajoch autori Dejín Ukrajiny mlčia.

Autori uvádzajú ako keby sa UPA v 1944 snažila Poliakov skôr prinútiť k odhadu z Haliča než ich vyhubiť. Čo ale hovoria dokumenty:

Rozkaz OUN do “kuščevych provindykiv” 9 február 1944:

“Likvidovať stopy po Poliakoch […] a) ničte všetky steny kostolov a iných poľských objektov kultu, b) Ničiť stromy pri budovách tak, aby neostala žiadna stopa, že tam ktokoľvek žil (ale neničiť ovocné stromy pri cestách), c) Zničiť všetky poľské budovy, v ktorých bývali Poliaci […]. Upozorňuje sa ešte raz na to, že keď čokoľvek poľské zostane, tak Poliaci si budú nárokovať na naše územia”[iv]

Rozkaz OUN 5 apríl 1944:

“Nariaďuje sa vám neodkladne uskutočniť čistky svojho rajónu od poľského elementu a agentov ukrajinsko-boľševických. Čistku treba uskutočniť v miestach slabo obývaných Poliakmi. Za tým účelom treba vytvoriť úderku skladajúcu sa z našich členov, ktorej úlohou by bola likvidácia hore vymenovaných. Väčšie miesta budú vyčistené od tohto elementu našimi vojenskými oddielmi aj za bieleho dňa. […] Očista terénu musí byť ukončená ešte pred Veľkou Nocou, tak aby sme ju už oslavovali bez Poliakov. [?] Pôsobiť rýchlo a múdro. […] Viesť s nimi neľútostný boj. Nikoho nešetriť, ani v prípade zmiešaných manželstiev, vytiahnuť z domov Lachov (Poliakov)…”[v]

Autori porovnávajú vraždy Poliakov s vraždami Ukrajincov, ktoré sa stali počas (ako tomu oni hovoria) “neadekvátnej tvrdej reakcie” Poliakov a dodávajú, že oddiely poľskej Ármi Krajovej “začali pacifikovať ukrajinské dediny. Podobne, ba často s ešte väčšou brutalitou počínali si jednotky poľských Národných ozbrojených síl NSZ”.

Ukrajincov zahynulo podľa prof. Grzegorza Motyki 10 000 ? 15 000[vi]. Už na prvý pohľad je vidno nepomer obetí. Podľa autorov to bola adekvátna reakcia na realizovanie etnickej čistky poľského obyvateľstva Ukrajincami?

Koľko by tých obetí bolo na Ukrajinskej strane ak by Poliaci vydali také rozkazy a metodiku ako vraždiť, tak ako to spravili Ukrajinci?

V 1999 roku bol vo Ľvove zavraždený invalid Witalij Maslovskyj, historik ľvovskej Akadémii Náuk Ukrajinskej SSR. V roku 1993 bol vyhodený z práce. V roku 1997 sa odohral prvý pokus o jeho vraždu. Vtedy ho zachránil náhodný okoloidúci. V roku 1999 ho doteraz neznámy páchateľ udrel ťažkým predmetom do hlavy a zhodil zo schodov. Dôvodom bola jeho práca “S kým a proti komu bojovali ukrajinskí nacionalisti v rokoch Druhej svetovej vojny.” Moskva 1999. Ten príbeh presne odzrkadľuje prístup Ukrajiny k dejinám ukrajinského nacionalizmu a ako to pomenováva Viktor Poliščuk ukrajinského fašizmu.

Na koniec na margo autormi ospevovaného hrdinského boja UPA s Nemcami a Sovietmi uvediem ešte jednu spomienku Taras Borovieč “Taras Bulba”:

“Ne celé poľské etnikum na západnej Ukrajine bol v marci 1943 vydaný skupinový ortieľ, trest smrti a prikázané bolo dôsledne páliť domy poľských sedliakov. […] Namiesto boja proti vonkajším nepriateľom, namiesto útoku na hitlerovské objekty strategického vojenského významu a na sovietskych partizánov, nová armáda Lebedia začala vraždiť národnostné menšiny Ukrajiny. […] Vojenské oddiely OUN, pod krycím názvom UPA a ešte ako keby z rozkazu Bulby, začali hanebne vraždiť Poľské obyvateľstvo a iné národnostné menšiny”

Mariusz Malinowski

[i] Lucyna Kulinska, Czesław Partacz, Zbrodnie nacionalistów ukrajińskich na Polakach w latach 1939 – 1945, str. 40.

[ii] Władysław Siemaszko, Ewa Siamaszko, Ludobójstwo dokonane przez nacjinalistów ukrajińskich na ludności polskiej Wołynia 1939-1945. str 719-720

[iii] Lucyna Kulinska, Czesław Partacz, Zbrodnie nacionalistów ukrajińskich na Polakach w latach 1939 – 1945,str 51

[iv] Joanna Wieliczka-Szarkowa, Wołyń we krwi 1943, str 307-308

[v] Joanna Wieliczka-Szarkowa, Wołyń we krwi 1943, str 309-310

[vi] http://dzieje.pl/aktualnosci/prof-motyka-zbrodni-upa-nie-mozna-rownac-z-odwetem-ak

Doporučuje produkt

kniha je velice dobrá, kvalitní a shrnující

Doporučuje produkt

Výborná, čtivá a fundovaná. Navíc s přesahem k současnosti, kdy se nebojí autoři pojmenovávat věci pravými jmény. Dějiny Ukrajiny jsou nesmírně tragickou kapitolou a takto ucelené pojednání dosud zcela chybělo, jsem tedy rád, že tímto se dluh českých historiků i širší veřejnosti k vnímání dějiny Ukrajiny povedlo alespoň částečně napravit.

Doporučuje produkt

Zajímavé čtení a studování

Doporučuje produkt

Vyvážené a objektivní hodnocení událostí a postav.