Fakt ótum

Prvýkrát som sa dozvedel, že som idiot, na školskom dvore. Ukazovali na mňa prstom, sácali ma a posmievali sa mi rovnako ako jednému či dvom ďalším idiotom. Oproti tým, ktorých naháňali a bili, som mal jednu výhodu. Svoju vzdorovitosť. Keď ma obkolesili, nebál som sa. Preto sa ani raz nepustili do mňa, vždy si to odniesol jeden z tých dvoch a ja som sa len prizeral, ako ho mlátia.

Dofrasa, ako môžu čakať, že sa človek celý šťastný každé ráno zobudí o pol siedmej na budík, vyskočí z postele, oblečie sa, nasilu sa nakŕmi, vyserie a vyští, umyje si zuby, učeše sa a bude sa pretĺkať premávkou, aby sa dostal na miesto, kde v podstate zarába kopec peňazí niekomu inému a ešte má byť vďačný, že mu dali šancu robiť to?!

Ráno som obvykle čumel na hodiny a roztáčal s ňou prvé kolo: trochu ma napína na vracanie, ale nedávam na sebe nič znať, potom sa pochlapím, urobím ju a odvalím sa. „No vidíš,“ hovorím, „teraz budem štvrťhodinu meškať.“ Ona nakluše do kúpeľne, šťastná ako blcha, umyje sa, skočí na záchod, skontroluje si chlpy v podpazuší, pozrie sa do zrkadla, znepokojená skôr zo staroby než zo smrti, a vlezie pod perinu práve vo chvíli, keď si naťahujem deravé trenky za kakofónie áut, čo sa valia na východ po Tretej ulici.

Po oboch stranách cesty bola poriadna hĺbka a keby ten chlap urobil jediný kiks, všetkých by nás zabil. Bolo to absurdné. Čo ak sa ráno pohádal so ženou? Alebo mal rakovinu? Alebo sa mu zjavil Boh? Čo ak ho práve rozboleli zuby? Hocičo. Mohol to urobiť. Vysypať nás do mora. Vedel som, že keby som šoféroval ja, zvažoval by som možnosť a vhodnosť rozhodnutia všetkých nás utopiť. A niekedy sa vďaka podobným úvahám možnosť zmení na skutočnosť. Za každú Johanku z Arku sedí na opačnom konci hojdačky jeden Hitler.